Úterý 25. února 2020, svátek má Liliana
  • schránka
  • Přihlásit Můj účet
  • Úterý 25. února 2020 Liliana

Nemecko očami policajtky. Tiesňové volanie

3. 05. 2018 21:26:00
Tania Kambouri, narodená v r. 1983, je nemecká policajtka gréckeho pôvodu, pôsobiaca v Bochume, v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko. V roku 2013 napísala otvorený list do časopisu nemeckých policajných odborov,

v ktorom sa zaoberala praktickými problémami integrácie imigrantov do nemeckej spoločnosti. Vychádzala pritom z vlastných skúseností, a to: ako dcéry gréckych prisťahovalcov, nemeckej občianky, policajtky a tiež zo skúseností svojich kolegov. Tento jej list sa stretol s nevídaným ohlasom. Pred jeho zverejnením sa však obávala, či nepríde o miesto policajtky, resp. postihov. Na jej prekvapenie otvorene ju podporili stovky kolegov a medzi nimi aj náčelník Bochumskej polície, a nabádali ju, aby so svojou kritikou vystúpila na verejnosti.

Svojou knihou Deutschland im Blaulicht – Notruf einer Polizistin (o ktorej je tento článok), ktorá v Nemecku vyšla v r. 2015, im vyšla v ústrety a kniha sa zároveň stala bestsellerom časopisu Spiegel a dlhodobo bola číslom jeden v rebríčku amazon.de. Po silvestrovských udalostiach v Kolíne bola jednou z najčítanejších kníh v Nemecku. Ako autorka sama hovorí, v knihe poukazuje len na to, čo roky trápi policajtov v celom Nemecku, ale nikto sa neodváži o tom otvorene hovoriť. Ak by autorka bola schopná dať svojej knihe nejakú filozofickú hĺbku, a rozhodla by sa tak urobiť, s veľkou pravdepodobnosťou by ju od názorovej opozície čakala nenávistná kampaň a to nie iba voči jej knihe, ale aj osobe. Kniha je hlavne apelom na nemeckých politikov. Ale každý kto si ju prečíta, si môže spraviť obraz o tom, kam až to nemecká spoločnosť so svojou „multi-kulti politikou“ dotiahla, prípadne ešte potiahne. Je to odvážna žena, lebo priamo a bez okolkov poukazuje na neúspešnú integráciu v krajine.

Kniha, ktorú Tania Kambouri napísala, je veľmi smutnou knihou. A najsmutnejšia je na prvých pár desiatkach stranách, kde sa musí „krútiť v rytme politickej korektnosti a šamanského zariekavania“: „Nie som rasistka ani islamofóbka!“, aby vôbec mohla napísať a publikovať ten zvyšok a aby nebola okamžite ocajchovaná za spiatočnícku alebo za ešte niečo horšieho. Uvediem príklad: ak v knihe uvádza, že integrácia je jednoducho len na papieri, tak tesne pred tým pre istotu uvedie, že príklady úspešnej integrácie existujú. Aj keď nikto netvrdí opak o nepochybujú o tom snáď ani tí najväčší „islamofóbovia“.

A možno úplne najsmutnejšie na knihe je to, že v podstate nehovorí nič prevratné, veci v nej uvádzané by nemali žiadneho premýšľavého a všímavého človeka prekvapiť a nie to ešte pobúriť. No napriek tomu vyvolala v Nemecku menší škandál. Pri tomto sa však natíska niekoľko vážnych otázok: Ak by autorka sama nebola potomkom imigrantov, a navyše ženou a policajtkou, mohla by si vôbec dovoliť napísať to čo napísala??? A ak áno, odvážil by sa jej to niekto vydať? Nemali by v takom prípade zástancovia multikulturálnej politiky a politiky otvorených dverí o dosť menej práce s odsúdením autora???

Autorka v úvode knihy uvádza, že jej podnázov „Tiesňové volanie“, nie je náhodný, ale že je daný tým, že prejavy neúcty a agresivity v mestách sa viditeľne stupňujú a prekračujú niekoľko hraníc: Nerešpektujú ženy, nerešpektujú políciu, ba dokonca nerešpektujú ani štát. Pred pár rokmi to boli len ojedinelé prípady a s kolegami policajtmi len nad nimi krútili hlavami a vzbudzovali v nich odpor. Ale dnes ich majú tak často ako predpoveď počasia v televízii, pričom sa nemožno zbaviť pocitu, že v týchto prípadoch ide najmä (teda nie výlučne) o osoby s migračným pozadím – o mužov z moslimsky založených krajín. Autorka upozorňuje, že nepaušalizuje, len popisuje fakty – niektoré skupiny obyvateľov páchajú určité trestné činy častejšie ako iné. V knihe, ako sama uvádza, ide hlavne o ľudí s koreňmi v Turecku či na Blízkom východe a ovplyvňuje ich islam.

Mnoho jej kolegov jej potvrdilo, že sa neodvážia otvorene kritizovať správanie ľudí s migračným pozadím. Človek sa práve v Nemecku stretne s obvineniami zo xenofóbie alebo islamofóbie. A tak sú radšej všetci ticho. Z politickej korektnosti sa stali okovy. Síce nie iba pre policajtov, ale u nich sú najviditeľnejšie.

Málokto si uvedomuje, že polícia vie v problémových situáciách fungovať ako seizmograf – často v predstihu vytuší problémy, o ktorých veľké časti obyvateľstva ešte ani len netušia. Jedným z takýchto problémov je to, že sa vytvorili paralelné spoločnosti s pevnými a úplne sebestačnými štruktúrami, ktoré dnes sa len tak ľahko nerozložia. Nemecká spoločnosť, polícia, súdnictvo, novinári, učitelia, a v neposlednom rade politici, sa pridlho len nečinne prizerali a preto im dnes väčšinou nezostáva nič iné, iba sa ďalej nečinne prizerať. Neúcta k ľuďom v uniformách, k ženám, prerastá až k pohŕdaniu ústavou a základnými ľudskými právami.

Vzhľadom na rozruch, ktorý svojim článkom v časopise nemeckých policajných odborov vyvolala, a vzhľadom k širokej podpore jej požiadaviek zo strany policajtov, vrátane funkcionárov, Tania Kambouri si optimisticky myslela, že nastanú zmeny k lepšiemu. Vo svojej knihe sklamane uvádza, že nezmenilo sa absolútne nič. Nastalo iba veľa kriku a po ňom – prázdno. Ale nevzdáva sa a vyzýva: Už nemôžeme všetko iba trpieť, nielen ako policajti, ale najmä ako spoločnosť; inak vyšleme všetkým obyvateľom krajiny osudové znamenie.

PARALELNÉ SPOLOČNOSTI

Ak sa v Nemecku udomácnia paralelné sociálne štruktúry, zostane nemčina pre každodenný život nepotrebná. S turečtinou alebo arabčinou sa aj tak dohovoríte v krčme, u pekára, zeleninára, v kaderníctve... a dokonca už aj v cestovných kanceláriách a u právnika. Zrazu začnú mať problémy aj deti, ktoré majú záujem učiť sa nemčinu, pretože by sa museli dištancovať od svojej vlastnej rodiny – to predsa ale žiadne dieťa na svete nedokáže!

Autorka ďalej uvádza, že napr. aj Japonci sú v Nemecku paralelnou spoločnosťou, akurát že v tomto prípade ich skupina nemá negatívny vplyv a keď hovorí o paralelných spoločnostiach, myslí tie, ktoré im hádžu polená pod nohy, alebo ich podávajú do rúk iným a v tejto súvislosti spomína najmä prisťahovalcov z islamských kultúr. Podľa jej skúseností, tieto skupiny pomerne otvorene podporujú protispoločnosť a aj žijú ako protispoločnosť. Majú minimálny rešpekt voči krajine v ktorej žijú, voči ženám a iným vierovyznaniam. Pravidelne počas služby ju nazývajú „štetkou“ a pľujú na ňu. Osobitne ženám odopreli možnosť integrovať sa; často násilím. Aby sme dospeli k týmto všeobecným vyhláseniam, je potrebné pozorne si prezrieť základné policajné údaje a štatistiky – samostatne sa v nich vedú zoznamy priestupkov, ktoré spáchali nemeckí občania a migranti. Tu však na jednej strane Tania Kambouri tvrdí, že mladý Turek (ktorý automaticky dostane s narodením nemecký pas, alebo neskôr požiada o nemecké občianstvo), ak by spáchal trestný čin, rátal by sa medzi Nemcov. Vzápätí však z jej lov jasne vyplýva, že policajné štatistiky evidujú migračné pozadie, teda si protirečí. Zrejme nemôže otvorene povedať, že nemecké policajné štatistiky čisto pre policajné účely (nie pre verejné) zaznamenávajú aj migračné pozadie páchateľov, aj keď boli narodení v Nemecku. Jasne uvádza, že iba odhalenie migračného pozadia dovoľuje polícii urobiť závery o pôvode, kultúre, tradíciách, hodnotách, náboženstve, patriarchálnych rodinných štruktúrach, integračných problémoch atď., čo má pre trestné konanie zásadný význam. A význam to má nie len z hľadiska represií. Oveľa dôležitejší význam to má pre prevenciu, aby bol včas odhalený motív páchateľov. Vďaka poznatkom o migračnom pozadí môže polícia v budúcnosti vykonávať cielenú prevenciu a osvetu – a ak bude treba, aj súdne nariadenú – a tak zabrániť ďalším zločinom.

Oficiálny pomerne nízky počet „zahraničných väzňov“ (vyplývajúci z policajných štatistík vydávaných pre verejné účely, teda pre informovanie verejnosti) je v rozpore s objektívnu realitou, hovorí Tania Kambouri. Lebo tieto štatistiky sa vzťahujú iba na osoby bez nemeckého občianstva, nie na osoby s migračným pozadím.

Na margo integrácie hovorí, že táto môže fungovať iba na základe ústavy. Táto poskytuje každému jedincovi dostatok príležitostí a rozsiahle právne záruky. Čo však z toho, ak samotná ústava naráža na neprispôsobivé ideológie? Tieto predstavujú významnú prekážku pri integrácii. Tania Kambouri je pri svojej práci denno-denne konfrontovaná s archaickými predstavami na pojmy ako sú „česť“, „hrdosť“, ktoré stavajú na utláčaní žien, majú vlastné právo, ktoré sa riadi podľa motta: Oko za oko, zub za zub, rodinnú česť, ktorá je nad zákonom, až po otvorené opovrhovanie nemeckým štátom. Autorka k tomuto výslovne uvádza že, citujem: „Takéto názory môžeme dnes pozorovať napríklad u islamistov, v minulosti u neonacistov a ďalších extrémistov“... „Kým ich počet udržíme v medziach, nebude mať fungujúca demokracia žiaden problém. Ten nastáva, keď názory zdieľa čoraz viac mladých ľudí, ktorí by v skutočnosti mali pomôcť formovať našu budúcnosť. A pri všetkých týchto nepokojoch, o ktorých hovorím aj v knihe, sa zviditeľňuje najmä jedna skupina. Nechcem dlho chodiť okolo horúcej kaše: najväčšie problémy sú s migrantmi z prevažne moslimských krajín, a to najmä s mladými mužmi. Ľudia z toho okruhu, či už Turci, Kurdi, Libanončania, Tunisania a iné národnosti, sa pozoruhodne ťažko dokážu integrovať v Nemecku.“ V Bochume sa policajti radujú, ak bežná policajná kontrola, ak jej predmetom je osoba s migračným pozadím, dopadne bez problémov, resp. policajti s veľkými ťažkosťami zabránia eskalácii. Takéto prípady sa stali v Bochume rutinou. A to sme iba pri jednotlivcoch. O masových konfrontáciách ani nehovoriac...

Pre knihu je typické, že po takýchto nepopulárnych vyhláseniach nasledujú „poistky“ typu, citujem: „Opakujem: každý prisťahovalec ani každý moslim nemusí predstavovať problém. Mnohí z nich sú dobre integrovaní a obohacujú našu spoločnosť.“ Alebo: „Migranti prispievajú k blahu nemeckého štátu. Dokladujú to štúdie nadácie Bartelsmann z r. 2014. Inými slovami, viac nám platia, než nás stoja. Z toho má Nemecko ako celok prospech.“... Vie si ale niekto predstaviť, že jej predošlé slová (v odseku vyššie) by sa týkali všetkých prisťahovalcov a moslimov? Ja osobne nie. A dovolím si tvrdiť, že sú to naozaj iba malé výnimky, ktoré si to vedia predstaviť. Preto opakované uisťovanie o tom, že mnohí prisťahovalci a moslimovia sú dobre integrovaní slúži podľa mňa ako poistka proti obvineniam zo xenofóbie. A tých pár, ktorí majú vo zvyku hádzať všetkých do jedného vreca, autorka tak či tak nepresvedčí.

JEJ SKÚSENOSTI ZÍSKANÉ NA ŠKOLÁCH, KDE TAKISTO ZASAHUJE

Autorka na jednej strane akoby chcela ukľudňovať xenofóbov, alebo tzv. xenofóbov, tvrdením, že ľudí s migračným pozadím nie je v Nemecku tak veľa, ako sa zdá, lebo vo veľkej miere ide o optický klam, keďže napr. ženy s hidžabmi sú na verejnosti oveľa nápadnejšie ako ženy bez nich, no po chvíli uvádza, že keď chodila na základnú školu, tak v triede mali dve alebo tri deti z nie nemeckých rodín, ale dnes sa zloženie tried, najmä v „slabších“ základných školách, obrátilo o 180 stupňov. Ďalej citujem: „Často sú školy pevne v zahraničných rukách, už dlhé roky klesá zastúpenie miestnych nemecky hovoriacich detí smerom k nule“... „Nedávno som zasahovala v škole. Keď som prišla, práve mali prestávku. Pozrela som sa na deti na ihrisku. Nevidela som tam ani jedno na pohľad nemecké dieťa.“... „Možno je to extrémny príklad, ale pravdepodobne sa to v budúcnosti stane pravidlom, nie výnimkou.“... „Počas iného zásahu ma oslovila matka. Mala dojem, že jej dieťa sa v materskej škole učí viac tureckých ako nemeckých slov. Syn ju čoraz častejšie volal – anne (čo po turecky znamená – matka). Povedala mi, že akonáhle si to bude môcť dovoliť, okamžite sa v záujme dieťaťa odsťahuje.“ „Ak ste sa vo svojej vlastnej krajine stali takou menšinou, že vás počas hovorenej komunikácie neberú do úvahy, môžete byť len na pochybách. Vyzerá úspešná integrácia takto? Určite nie“... Učiteľka v materskej škole nám povedala, že v mnohých materských školách v Porúrí sa vychovávatelia musia naučiť po turecky – vedie ich k tomu pragmatický dôvod, aby lepšie zvládali každodenný život. Nemohla som tomu uveriť!... Pričom deti sa učia cudzie jazyky veľmi rýchlo. Prečo by to tak nemohlo byť aj pri tureckých deťoch?... Toto je signál opačnej asimilácie.“ „Zamyslime sa, čo príde o niekoľko rokov – kritériom na prijatie do zamestnania pre vychovávateľov, učiteľov, lekárov, policajtov sa stane turečtina.“... „Problémom však nie je len jazyk, ale aj ďalšie kultúrne „praktiky“. Vychovávateľka mi povedala aj iný príbeh. Tureckí súrodenci sa v materskej škole pohádali. Počas hádky chlapec udrel sestru. Vychovávateľka chlapca vyhrešila a povedala mu, že nesmie biť druhých. A čo sa stalo? Na druhý deň sa v škole objavil otec detí a jasne dal vychovávateľke najavo, že syna nemá poúčať. Chlapec má vraj právo zbiť sestru, kedy chce. Neuveriteľné! A najhoršie? Inštitúcie s tým takmer nič nezmôžu. Neexistuje totiž spôsob ako postihovať rodičov, ktorí nechcú hovoriť o problémoch výchovy (aj ich) detí. Bohužiaľ toto nie je ojedinelý prípad. Učiteľka v základnej škole mi povedala, ako jej prvák z moslimskej rodiny povedal, že je žena a nemá ho poúčať. Takéto vety počúva čoraz častejšie, dokonca aj od najmenších detí. Nehovoriac o tom, aké ťažké je viesť s takýmito deťmi vyučovanie v rámci celej triedy. Čo sa z nich stane ak s takýmito názormi vyrastú? Naozaj ma z toho začína bolieť hlava, pretože viac veria rodičom a domácemu prostrediu ako učiteľom. O policajtoch ani nehovorme.“

VÝBUŠNOSŤ SITUÁCIE

Tania Kambouri ďalej poukazuje na to, že ak nezabúdame na demografické trendy a pozorujeme vývoj v posledných rokoch, a konkrétne tie záležitosti, ktorých sa doteraz len dotkla, tak aj poslednému rojkovi a obchádzačovi problémov musí byť zrejmá výbušnosť situácie. Opakovane v moslimských rodinách je podľa nej možné pozorovať odovzdávanie takých hodnôt, ktoré (ani) čiastočne nie je možné skĺbiť s nemeckou spoločnosťou, s jej hodnotami a zákonmi. Na základnej škole, niekedy už v materskej, nastávajú prvé problémy so správaním. Základný stavebný kameň neúcty a násilia je už položený. Ak rodičov na problémy upozornia, ich príčinu často hľadajú v školskom systéme, alebo u jednotlivých učiteľoch. Obvinenia siahajú od neschopnosti, cez diskrimináciu až po rasizmus. Rodičovské výhovorky ako: „Sú to ešte deti“, alebo „Doma je vždy dobrý“, sú vierohodné len v ojedinelých prípadoch. Alebo rodičia často so školou ani nekomunikujú. Vo všeobecnosti platí, že chlapci si môžu robiť doma čo chcú; na rozdiel od dievčat. Niekedy pripomínajú malých pašov. A veľmi skoro si aj v škole povedia čo robiť chcú a čo nie. Do školy chodia bez toho, aby im niekto presvedčivo vysvetlil, prečo je to potrebné. A tak jediný druh rešpektu, ktorý si v škole môžu získať je taký, ktorý si vydobyjú násilím. Už desaťroční na spolužiakov vyvíjajú nátlak, berú im peniaze, kopú ich. Zakrátko nasledujú tvrdšie útoky sprevádzané vyhrážkami. Keď majú zhruba 13 či 14 rokov, pripoja sa k nim aj sexuálne narážky.

Ak chcete priviesť mládež späť na správnu koľaj, musíte na palubu dostať aj rodičov. Ak sa to nepodarí, tak sa vlak pre škôlky, školy, súdy pre mladistvých, políciu, súdnictvo, a hlavne pre zvyšok spoločnosti rúti rovno do záhuby. V Berlíne je vraj 80% mladistvých násilníkov tureckého alebo arabského pôvodu.

Keď autorka príležitostne cestuje MHD, niekedy ide vyletieť z kože keď vidí, ako sa správa najmä moslimská mládež. Hovoria vlastnou tureckou nemčinou a v určitom okamihu začnú provokovať, len tak, bez toho, aby sa na niekoho špeciálne zamerali. Hlasno a zrozumiteľne začnú vykrikovať: „Zasraní Nemci,“ alebo: „Posraná krajina.“. A to sú ešte naozaj slabé výrazy. A čo spravia cestujúci? Nič. Iba alibisticki hľadia do zeme. Nikto, naozaj nikto im nič nepovie. Ľudia sa boja. Správy sú, koniec koncov, plné bitiek v metre. Alebo ešte horšie. Ďalej presne citujem autorku: „Ponechávame im bez boja zvrchovanosť nad územím, a tak len posilňujeme ich nevhodné správanie.“... „Toto dominantné správanie má vyjadrovať len jedno – silu. Navonok to znamená: My tu vládneme, a vnútri: Som alfa samec.“... „A pri ďalšej potýčke sa pokúsia hranice posunúť o kúsok ďalej – ako v hre“ „Toto správanie nevyvolávajú len nekontrolovateľné hormóny, ale aj pevné predstavy, rodové tradície a archaický svetonázor.“... „Násilie pre mladistvých páchateľov je niekedy aj volaním o pomoc. Zúfalo hľadajú uznanie“... „Existencia stratených mladých ľudí môže prerásť do tragédie, ktorá sa dotkne každého jedného z nás. Túto drámu pozorujem čoraz častejšie už dnes. Najmä tam, kde sa stretávajú archaické názory a rozbité sny.“... „Prečo je pre imigrantov z prevažne moslimských krajín mierumilovné riešenie problémov nemožné? Dôvodom je zdrvujúca sila ich rodín. Osobitne pre ženy je takmer nemožné osamostatniť sa. Opäť, ide o kultúrne prostredie v ktorom musíme hľadať korene problémov.“

Už v apríli 2006 vtedajší spolkový prezident Severného Porýnia-Vestfálska povedal to, čo mnohí Nemci stále nechceli pripustiť: Integráciu sme dávno prespali. Každý jeden z nás sa mal vtedy prebudiť... Spolková republika nezosilnela po vojne ekonomicky len tak z ničoho nič, ale zásluhou neobyčajnej pracovitosti a umu samotných Nemcov, ktorí pri tom chtiac-nechtiac cítili svoju výnimočnosť. V takejto atmosfére úspechov neexistoval žiadny dôvod, aby Nemci spochybňovali, pre niekoľko cudzincov, svoju jedinečnosť, svoje myslenie, postoje, spôsob života, spoločenské normy a pod. Všetko klapalo...

.............

Turecký občan sa obrátil na políciu pre narušenie pokoja v jeho dome. Na mieste bolo potrebné presne určiť zdroj hluku a preto bolo potrebné vojsť do bytu volajúceho. V podstate obyčajný, bežný prípad, kým občan nevyzval policajtku, aby sa v jeho byte vyzula. Keď mu vysvetlila, že tento zvyk rešpektuje, ale iba keď je mimo služby, iba jej odvrkol: „V topánkach vás sem nepustím. V našej kultúre sa to tak robí!“. Ten muž nebol schopný prekročiť tieň vlastnej cti, tradície, alebo náboženstva. Vyzutie topánok preňho bolo oveľa dôležitejšie ako rušenie pokoja. A tak sme miesto zásahu museli opustiť bez ďalších opatrení. „V našej kultúre to tak chodí!“ Takto približne vyzerajú ich bežné dôvody. A neplatí to len pri vyzúvaní. Ďalej presne citujem autorku: Podobné výhovorky používajú aj pri nepríjemných, hlučných rozhovoroch a pri odpornom zaobchádzaní so ženami. Akékoľvek ďalšie protesty proti týmto zvykom vyvolávajú odpor.“... „Aj to (spomínaný odpor) je jeden z dôvodov výberu ich stratégie: Koho už raz rozpučili krikom a naťahovačkami, ten príde o chuť dotiahnuť veci do konca. Keď si ako policajtka v teréne musím vypočuť polhodinové náreky pre banality, ako napr. parkovanie na zakázanom mieste, je každému hneď jasné, že sa spoliehajú na to, že pri ďalšom priestupku privriem očko, skôr ako sa spustí celá dráma. Táto stratégia sa presadila preto, lebo je neuveriteľne úspešná. A takéto veci sa šíria rýchlo.

V Bochume, tak ako aj v iných veľkomestách, je v centre mesta problém s parkovaním. Jedna cesta, kde môžu chodiť autá, je posiata čajovňami, stánkami s kebabmi atď. Preto sa tam zdržiava veľa turecko-arabských mužov. Na uvedenej ulici platí zákaz státia z objektívnych dôvodov. To však „štamgastom“, ktorí tu v baroch a reštauráciách vysedávajú celé hodiny, nebráni v tom, aby tam svoje autá nechali odparkované. Prakticky je z toho akési hobby: Vzhľadom na to, že majú celú cestu na dohľad, akonáhle zbadajú prichádzať policajné auto, nasadnú do áut a vozia sa až kým policajti neodídu. Potom bleskovo zaparkujú na tom istom mieste. Ak na prvé varovanie ešte reagovali milo, teraz sa zmenili na nepoznanie. Nasledovali nekonečné diskusie. Za týmto účelom sa zhŕklo hneď niekoľko ľudí, „nezaujatí“ kamoši pokutovaného sa hlasno miešali do rozhovoru a tvorili nátlak, aby policajtov zastrašili a prinútili prestať konať. Ako často asi pôjde policajt na kontrolu, keď musí počítať s takou masívnou opozíciou už pri takej banalite ako je potrestanie zákazu státia? Ak tam nepôjde, zakrátko zavládne anarchia. Nehovoriac o tom, že nemeckú políciu ťaží narastajúca pracovná záťaž a súčasne nedostatok personálu. Pričom tu nejde len o vyzúvanie či nepovolené parkovanie, ale aj o trvalú provokáciu a nedostatok rešpektu.

„Kultúrna karta“ je v Nemecku ako žolík, ktorého môžete zahrať, ak sa chcete zbaviť zodpovednosti. A dokonca aj v 3. generácii je táto rovnako úspešná ako v prvý deň. Dokonca aj po desaťročiach uprostred západného sveta zostávajú myšlienky praotcov (pramatiek ani nie) posvätné, a teda nedotknuteľné. Autorka si myslí, že tak ako treba zlikvidovať diskrimináciu, rovnako tak treba zlikvidovať neoblomnú ochranu daných kultúrnych zvykov. Ďalej doslovne citujem autorku: „Máme čo do činenia s macho kultúrou. V súčasnosti to znie takmer neškodne a neformálne, ale v mojich očiach je to kultúra násilia a strachu, ak nie aj niečoho drastickejšieho. Opakovane zažívam, akí neslobodní sú nakoniec všetci členovia týchto rodín. Dokonca aj patriarcha chytený vo svojej funkcii musí spĺňať, čo sa od neho vyžaduje, čo od neho žiada tradícia. Alebo česť. Tu nie je žena, ale dcéra, sestra, matka. Nie muž, ale syn, brat, otec. Sebaurčenie úplne zatracujú.“ Ako je toto kompatibilné s nemeckou ústavou, garantujúcou právo na sebaurčenie, na rovnosť medzi mužmi a ženami, slobodu prejavu, právo na fyzickú integritu atď.? „Adaptácia sa zdá mnohým (nie všetkým) moslimským prisťahovalcom nežiaduca a nepraktická, považujú ju skôr za poníženie. Znova a znova (ako policajti) zažívame, že pod rúškom „rodinnej cti“ sa snažia preklasifikovať trestný čin na súkromnú záležitosť a (policajno-štatistické) sledovanie týchto činov vyhlasujú za ignorovanie ich kultúrnych či náboženských zvyklostí alebo dokonca za rasizmus.“... „Často vidíme, že členovia týchto rodín sa skutočne cítia úplne v práve a nevykazujú žiadne pochopenie právne zákony v krajine. Všetko v najhlbšom presvedčení.“... „K násiliu tu dochádza častejšie ako v nemeckých domácnostiach, a nie je prítomné len v rodinách. Patriarchát netoleruje žiadnych disidentov.“ ... „Keď nemeckí muži bijú manželky a dcéry, správne hovoríme o asociálnom správaní. U moslimských patriarchov dodnes radšej všetci odvracajú zrak.“

Mnohí moslimovia si až priveľmi zvykli na úlohu obete. Sťažujú sa, že sú znevýhodňovaní, ale keď sa pozriete pozorne, uvidíte, že ani mnohé moderné a otvorene pôsobiace moslimské rodiny sa v skutočnosti nechcú zúčastňovať na chode nemeckej spoločnosti – účasť totiž znamená, že by sa museli otvoriť. A to je zložité obzvlášť vtedy, keď náboženstvo určuje celý život. V moslimskej komunite možno rozoznať, že kolektív poráža jednotlivca. V niektorých nemeckých veľkomestách sú celé ulice v rukách jednotlivých klanov. Ich sféra vplyvu zasahuje čiastočne do celých štvrtí.

Existujú rodiny, ktoré majú pätnásť a viac detí. Vnúčatá, ktoré sú staršie ako vlastné najmladšie deti, nie sú ojedinelé. Výsledkom je, že niektoré klany teraz tvoria niekoľko tisíc ľudí, čo znepríjemňuje a dokonca znemožňuje stíhanie. Vznikajúce bezprávne priestory sa stávajú hmatateľným problémom. Problémy riešia prostredníctvom vlastných súdov, pri ktorých používajú aj zbrane aj nože, o čom svedčí niekoľko prípadov. Vykonávajú „vraždu zo cti“. „Globálne vzaté, musíme s poľutovaním konštatovať, že nemecká vláda na tieto rodiny v podstate nemá dosah. A nádej na integráciu – pokiaľ ešte nejaká zostala – každým dňom mizne. So spoluprácou sa nedá rátať, pretože kto zradí svojich vlastných rodinných príslušníkov Nemcom, ohrozí vlastný život.“... „Starý dobrý ústup, aby sa zabránilo eskalácii, sa už v tomto prípade obrátil proti nám. Už nemusíme ani maľovať čerta na stenu.“

Zatknúť v týchto komunitách niekoho pre potreby vyšetrovania je dnes už nemožné. Keďže nemožno v prípade podozrenia vyslať na zásah 40 kolegov ani nemožno mať v pohotovosti stovky mužov pre prípad núdze. „Klany uprostred Nemecka zaviedli právo silnejšieho“.

„Videla som prosíkať aj najväčších samcov, keď im nikto nestál po boku. Silní sa cítia iba v skupine, keď ich chráni moc komunity, moc rodiny, moc najsilnejších. Kolektív im dodáva istotu, podporuje ich aroganciu a velikášstvo.“

„Najhorší zo všetkých sú imigranti, ktorí ma obviňujú zo zrady.“ Myslia si, že Tania Kambouri je Turkyňa (je pôvodom Grékyňa). Títo ľudia spolupracujú len vtedy, keď získajú osobné výhody. Keď sú ale pred svojimi, demonštrujú svoje opovrhnutie, aby nevzbudili vo vlastnom ľude podozrenie, že spolupracujú s nemeckou políciou. V tom momente sa odhalí ich dvojitá morálka. Pokusy o verbovanie typu: „Poďme spolu proti Nemecku“ pre Taniu nie sú vzácnosťou. Avšak to, že vlastný prisťahovalecký pôvod alebo vieru v tejto podobe kladú nad Nemecko a všetko čo s tým súvisí, pri žiadnych iných migrantoch ešte nezažila, pri Európanoch už vôbec nie. Nikto iný sa nikdy nesnažil ovplyvniť ju takýmto spôsobom. Vždy sú to výhradne len moslimovia, bez ohľadu na ich etnický pôvod. Pre ňu sú tieto ich pokusy len jedným z mnohých znamení, ktorým dávajú najavo nadradenosť moslimov.

A keď sa na vec pozrieme detailnejšie, ukáže sa aj tu to isté, čo sa dá vidieť aj pri iných situáciách: Účasť na živote vo väčšinovej spoločnosti odmietajú a vôbec ju nevyhľadávajú. Nie je to súčasť ich pravidiel. Len by ich to rušilo. Museli by niečo vysvetľovať a zdôvodňovať a pravdepodobne sa na konci ešte aj prispôsobiť. Ženy by snáď ešte väčšmi trvali na svojich právach a mnohé by sa len dozvedeli, že nejaké práva vôbec majú. Aby tomu zabránili, šíria zásadnú nedôveru voči Nemcom, ak aj proti štátu a jeho orgánom. Čiastočne je v tom podľa Tanie na vine náboženstvo, pretože, ako uvádza, ponúka osobitnú ochranu, a toto správanie je v ňom, ako uvidíme neskôr, ukotvené.

Veľa moslimov (či už veriacich alebo nie) nehľadá žiadny kontakt s okolitým svetom. Prečo by mali? Od butikov po stávkové kancelárie, od advokátov po dovozcov pochúťok, od vychovávateľov po lekárov a pohrebné služby – každý si vie všetky veci každodenného života zariadiť, vybaviť a vyriešiť za pomoci krajanov bez toho, aby sa musel namáhať cudzím jazykom a národnými zvykmi. Skôr či neskôr nebude vôbec potrebovať väčšinovú kultúru ani jej jazyk. Rozchádzajú sa, aby sa vydali iným smerom. Tania nadobudla dojem, že ani mládež nepreskočí na západ. Výnimky len potvrdzujú pravidlo. V Porúrí je bežné, že počujete hlavne mladých moslimov nadávať na Nemecko a na „tých Nemcov“. Chcú tým otvorene demonštrovať svoju nenávisť a odlišnosť. Nemecko je v ich vnímaní iba kulisou a surovou infraštruktúrou. Zvyšok si regulujú medzi sebou. Žijú tak čoraz častejšie.

Osobitnú kapitolu autorka knihy venuje islamským paralelným súdom. S islamskou kultúrou, ako píše, sa do Nemecka dostalo aj islamské právo. Všetko sa udialo bez toho, aby si veľká časť našej populácie vôbec niečo všimla. Jedna vec je, že pre každú facku nemusíte hneď volať právnika a sudcov. Druhá vec je však tá, že medzi islamským a našim rodinným právom sú neraz priepastné rozdiely. Druhá črta paralelných súdov je to, že tento úrad je určený len pre mužov. A tak aj vyzerajú aj výsledky sporov – ak ide o ženy, rozsudky sú väčšinou v ich neprospech. Keby išlo o izolované prípady, autorka by túto tému vôbec neotvárala. Lenže títo sudcovia dnes nepôsobia už iba vo veľkomestách.

Jadrom islamského paralelného súdnictva podľa autorky nie je žiadne prekvapenie, ale je ním „česť“, vyššie postavenie mužov nad ženami v islame. Toto legitimizuje aj Korán. Alah, ako uvádza autorka, je (v islame) vznešený a veľký, len ak žena poslúcha. Toto vedie v týchto spoločnostiach k výrazne vyššiemu tolerovaniu násilia. Pri presídlení na to nezabudli. Naopak, najmä v 3. generácií sa zdá, že násilia pribúda.

A toto jadro je aj dôvodom, prečo sa aj v nemeckých súdnych sieňach stretávame so správaním dobre známym z hliadkovania v uliciach Bochumu.

V r. 2014 sa vo Frankfurte dobodali mladí arabskí muži, čo malo aj smrteľné následky. Už v súdnej sieni sa odohrala hádka medzi priateľmi páchateľa a priateľmi obete. Neskôr, keď sa svedok v policajnom aute vracal domov, bol okamžite napadnutý celou skupinou odporcov. V prítomnosti polície! Došlo k eskalácii, pri ktorej zatkli 33 ľudí. Skutočnosť, že zranili aj policajtov, bola vnímaná ako vedľajší produkt.

Paralelné súdy sú oveľa rýchlejšie ako nemecké súdy. Prípady vyriešia skôr ako nemecký súd určí dátum prvého pojednávania. Nie je výnimkou, ak niekto povie: Už vás nepotrebujeme, všetko sme vyriešili. Platí, že „kto sa zapletie s políciou, aby sa dožadoval svojich práv, stratí svoju česť, postavenie a rešpekt.“

Nemeckú políciu moslimovia obchádzajú. O „spolupráci“ ani nehovoriac. Prenasledovanie alebo usvedčovanie zločincov je veľmi ťažké, keď svedkovia utrpia uprostred rokovaní náhle výpadky pamäte. Tieto sa však objavia až vtedy, keď už ich vlastný moslimský sudca vyslovil vlastný rozsudok. Páchatelia tak vypochodujú zo súdnej siene a majú pocit, že sú v práve. Škoda niekoľkomesačného vyšetrovania. Oveľa horšie však je to, že takto sa posúvajú mocenské vzťahy.

Existujú policajné odhady, podľa ktorých nemeckým orgánom unikne 9 z 10-ich trestných činov spáchaných v moslimských štvrtiach. Skutočnosť, že vo väčšine prípadov nedôjde k prenasledovaniu vinníka je spôsobená tým, že systém strachu funguje veľmi účinne. A tak nastupuje zákon džungle.

Áno, moslimovia sú súčasťou nemeckej spoločnosti – avšak nie šaría! Ak sa toto bude naďalej tolerovať vo falošnej nádeji a slepom porozumení, či dokonca z vlastného strachu, tak aj my kašleme na zákony. Keby sa podarilo obviniť aspoň jedného nemeckého sudcu z utajovania trestných činov, vyslali by sme signál, ktorý by ich prebudil.

Podľa autorky len každý štvrtý Nemec nemá voči islamu žiadne výhrady, teda väčšinová spoločnosť tomuto náboženstvu neveľmi dôveruje. Je v tom islamofóbia? Nie, to určite nie! V Nemecku sú ľudia oveľa tolerantnejší k ostatným náboženstvám ako napríklad v islamských krajinách. Islam preniká do všetkých aspektov života moslima. Ak len Boh (na papieri) vie, čo je správne a čo zlé, čo je dobré a čo nie, ak je celý svet len čiernobiely, potom by sa nikto nemal pozastavovať nad problémami, ktoré s moslimami máme; poukazuje autorka.

„Pokiaľ ide o problémy s moslimami, často sa hovorí, že nemajú nič spoločné s islamom, že ide len o jednotlivé prípady a Nemci tomu nerozumejú. Takmer nepriestrelný argument. Najmenšia kritika islamu je interpretovaná ako islamofóbia a z jej hovorcu hneď spravia nenapraviteľného nepriateľa islamu. Dokonca sa hneď začnú odvolávať na nacistický holokaust. Netreba im skočiť na lep. Vedome vyťahujú najťažšie zbrane, aby ešte v zárodku potlačili akúkoľvek ďalšiu diskusiu. Keby sme to dopustili, odľahčili by sme vážnosť celého holokaustu (čo sa nesmie stať), a tiež by sme nechali potlačiť formu slobody prejavu a kritiky – potom by sme sa vzdali vlastných hodnôt a poddali by sme sa islamskému uhlu pohľadu.“

„ZMIZNI, ŠTETKA“ – ŽENY AKO PODRADNÉ BYTOSTI

Vzhľadom na celé pozadie a kultúrne zázemie je takmer úplne logické, že nejaká skupina musí mimoriadne trpieť – sú to ženy. Nepokladajú ich za slobodné a rovnoprávne bytosti Musia počúvať na slovo, inak ich potrestajú. Sú redukované na panenstvo a vymieňajú ich skoro ako zvieratá. Ak sa neriadia pravidlami, hrozí im domáce násilie. Alebo aj horšie, napríklad ak pošpinia „česť“ rodiny, povedzme tým, že dcéra si chce vybrať svojho vlastného manžela. „Vraj preháňam? Vraj sú to len hororové príbehy o moslimoch nenávidiacich ženy? Takých prípadov existuje uprostred Nemecka veľa a boli opakovane popísané a zdokumentované. Či už moslim ortodoxný alebo liberálny, praktizujúci alebo nie - z úlohy žien môžeme vyčítať jeden z najväčších problémov integrácie moslimských imigrantov.“

Ženy v prísnych moslimských rodinách musia zostať doma, starať sa o rodinu a domácnosť. Pracovať môžu ísť len ak to nariadi napr. úrad práce, lebo inak by nedostali sociálnu pomoc. Pri práci hrozí kontakt s cudzími mužmi, a to takmer vždy znamená pohromu.

Pod moslimkami sú už len nemoslimky. Ak Nemka, alebo Grékyňa, ktorá si nechce v Nemecku vziať moslima, rýchlo ju vyhlásia za rasistku, zatiaľ čo moslim, ktorý si chce vziať Nemku alebo Grékyňu, len udržiava svoju náboženskú identitu.

„Opovržlivé zaobchádzanie so ženami sa neobmedzuje iba na moslimské komunity (čo je dosť zlé samo osebe), ale prirodzene sa rozširuje aj mimo nich. Moslimskí muži sa ku mne chovajú celkom inak ako k mojim mužským kolegom. Nezaujíma ich že pred nimi stojím v uniforme. Pohŕdanie vyjadrujú hlúpymi výrokmi, provokáciou a urážkami, niekedy až na najnižšej úrovni („Nebude mi rozkazovať nejaká „suka““... „Prečo poslali na zásah ženu a nie muža? Čo tu chce táto „policajná štetka“?“). Nedovolím, aby rovnosť, za ktorú tu ženy krvopotne bojovali, niekto obchádzal, obmedzoval, alebo dokonca chcel rušiť. O nič iné tým samozvaným samcom nejde. Nemoslimským ženám nadávajú do súk, kuriev, alebo šľapiek už aj najmladší, ktorí ešte ani nechápu, čo tieto slová znamenajú. Kto vyrastá s takýmto obrazom o ženách, pravdepodobne ho raz pretaví aj do skutkov.“... „Utláčané moslimské ženy nemajú odvahu povedať polícii pravdu. Boja sa možných následkov. Obávajú sa tzv. spoločenskej smrti. Strach z odmietnutia rodinou alebo dokonca z prenasledovania, je silnejší ako potreba sebaurčenia a slobody. Toto postavenie im vštepujú od útleho detstva. Sebaurčenie vôbec nepoznajú, a preto sa ním ani nemôžu brániť, ale ani im nechýba. Odovzdajú sa do rúk osudu, aj keď končia v depresiách.“

Autorka opisuje jeden z viacerých prípadov, v ktorom mladé moslimské dievča päsťami napadli vlastný otec a brat, lebo chcela študovať a odsťahovať sa z domu. „Navždy pre mňa zostane záhadou, ako môže niekto ubližovať členovi rodiny, ktorého vraj miluje, a potláčať ho len preto, že sa chce osamostatniť. Ale česť je česť a násilie zostáva násilím.“.

Úloha poslušnej dcéry sa neskôr mení na úlohu poslušnej manželky. K ich povinnostiam patrí aj naplňovanie manželovej sexuálnej túžby. Vlastná sexualita sa žene nepripisuje. Ak dôjde v manželstve k znásilňovaniu, tak nikto nikomu nič nepovie, aj keď o tom vie celá rodina, a dokonca aj susedia.

„Keď moslimské ženy tvrdia, že majú zahalenú hlavu ako znamenie svojej lásky k Alahovi, a že to robia úplne dobrovoľne, v mnohých prípadoch im len tak ľahko neuverím. Vlastne ani v jednom. Nikto ma nepresvedčí, že je to zlučiteľné s otvorenou spoločnosťou, akú si udržiavame vo väčšine Európy. Vidím skôr opačný zámer – vyčleňovať sa z väčšinovej spoločnosti. Keď som bola dieťa, sotva som stretla ženu so šatkou na hlave. Teraz z roka na rok stretnete v v centre 350 tisícového Bochumu čoraz viac takých žien. Je ich oveľa viac ako som videla pred niekoľkými rokmi na dovolenke v Istanbule.

PLYŠOVÁ SPRAVODLIVOSŤ, NEPOCHOPITEĽNÉ ROZSUDKY A VLÁDA ALIBIZMU

Plyšová spravodlivosť je spravodlivosť pri ktorej máte dojem, že páchatelia sú chránení oveľa lepšie ako obete. K tomu sa ešte navyše pridávajú nepochopiteľné rozsudky, kde zmierňovanie trestov je odôvodňované falošným dôrazom na kultúrne zvyklosti. Napr. moslim je potrestaný miernejšie za trestný čin v pôstnom období, pretože pôst (počas ramadánu) ho oslabil a nebol schopný ovládať svoje konanie...

Alebo sudcovia sa neraz odvolávajú na verš Koránu, podľa ktorého je prijateľné domáce násilie, lebo žena požiada o rozvod..., alebo keď za znásilnenie vlastným otcom je uložený len podmienečný trest, lebo v spoločenstvo by inak vyšlo najavo, že obeť je teraz „nečistá“ a tak by zahanbila rodinu... Vydávať niečo také za ochranu obetí je nie len absurdné, ale navyše aj morbídne.

Citujem autorku: „Jeden súdny úradník mi povedal, že veľa sudcov vydáva mierne rozsudky zo strachu o povesť. Obávajú sa, keď rozhodnú pritvrdo, ich rozsudok napadnú a dajú preskúmať na vyššom stupni.“ To znamená, že sa vydávajú na jednoduchšiu, nie na správnu cestu. „Niečo sa možno zmení, iba keď sudcovia a prokurátori zistia, čo sa vonku vlastne deje. To je dôvod, prečo patrím k tým, ktorí (ešte vždy) píšu sťažnosti – bez ohľadu na to, aké márne to môže byť.“

Keď ani sudca nedokáže ukázať páchateľom hranice, kto nám ešte ostane?

Nehovoriac o tom, že mnohí sudcovia považujú slovné aj fyzické napádanie policajtov za normálne.

Trestom za kladenie odporu policajtovi je, ak vôbec, iba finančná pokuta, verejnoprospešné práce, alebo kurz sebaovládania... A tak nečudo, že v Severnom Porýní – Vestfálsku sa každých 50 min. stáva obeťou útoku jeden policajt.

Polícia je vecou jednotlivej spolkovej krajiny, takže každá rozhoduje o počte vlastných policajtov. Najdôležitejším faktorom sú pri tom peniaze. A keďže väčšina spolkových krajín je zadlžená, chcú ušetriť na všetkom. Aj na polícii. Dôsledky sú viac než zrejmé. Raz to došlo až tak ďaleko, že zrušili hliadkovú činnosť, lebo ju nebolo z čoho finančne vykryť. Nevyriešené problémy s počítačovými programami políciu brzdia často aj celé mesiace. Čo prinesie budúcnosť?

ZÁVER

Autorka v záverečnej kapitole svojej knihy uvádza, že odhadom asi 20 % nemeckej populácie tvoria imigranti, z ktorých dokonca 6,5 mil. (8 %) nemá nemecké občianstvo, že z Nemecka sa skrátka stala imigračná krajina. K tomu zároveň dodáva, že Nemecko vzhľadom na demografický vývoj ostane závislá od prisťahovalcov a že obavy Nemcov z islamizácie Západu a krachu sociálnych systémov nepotvrdzuje žiaden štatistický prieskum, že skutočné obavy zachytávajú len v najvzácnejších prípadoch, a že inak sa stretávajú vždy len s pocitmi. Pred úplným záverom však uvádza, že: „Ak islamskí sudcovia - nech sa volajú akokoľvek – presadzujú názor, že rodina je všetko, štát nič, máme do činenia s princípom iného právneho chápania, čo je v rozpore s ústavným štátom. Aj keď udržiavanie a zlepšovanie vzťahov v rodine znie na prvý pohľad logicky, ich systém by nás dostal späť do stredoveku. Pretože v praxi to nemá nič spoločné s útulnými rodinnými stretnutiami, iba so zákonom džungle. Pred tým musíme chrániť našu krajinu a spoločnosť.“

A aj keď Tania Kambouri hovorí aj o tom, ako treba chrániť krajinu a spoločnosť, ňou navrhované opatrenia, podľa môjho názoru, nič zásadné nezmenia. V podstate sa podobajú tým, ktoré naša spoločnosť s „úspechom“ už desaťročia uplatňuje na riešenie rómskej otázky.

Jej knihu však napriek tomu osobne hodnotím veľmi pozitívne, lebo jej účelom nebolo ponúknuť efektívne riešenia, ale podať svedectvo o tom, čo už roky trápi policajtov v celom Nemecku, ale nikto sa neodváži o tom otvorene hovoriť - o neúspešnej integrácii v krajine a jej paralelných spoločnostiach s pevnými a úplne sebestačnými štruktúrami, kde neúcta k ľuďom v uniformách a v neposlednom rade aj k ženám, prerastá až k pohŕdaniu ústavou a základnými ľudskými právami.

Zdroj:

Tania Kambouri: Deutschland im Blaulicht – Notruf einer Polizistin, PIper Verlag GmbH, München/Berlin 2015

Slovenský preklad „Nemecko očami policajtky / Tiesňové volanie", vyšiel vo Vydavateľstve TATRAN 2016, Vydanie I.

Autor: Marcel Burkert | čtvrtek 3.5.2018 21:26 | karma článku: 33.97 | přečteno: 1628x

Další články blogera

Marcel Burkert

„Děkuji“ od Karla Kryla & Otravujú ma všetky tie želania k Vianociam a do Nového roku

Vianoce aj Silvestra chcem mať pokojné a radostné, ale ak musím, alebo mám reagovať na všetky tie „esemesky“, emaily, pokojné a radostné ich nemám,

5.1.2020 v 14:31 | Karma článku: 13.29 | Přečteno: 404 | Diskuse

Marcel Burkert

Romantický mýtus o nábožensky tolerantnej stredovekej al-Andalusii

Okolo spolužitia židov a moslimov v Andalúzii vznikla na sklonku 19. storočia romantická legenda, lebo židovskí intelektuáli v tom období začali byť zdesení z nárastu agresívneho antisemitizmu v Európe

12.10.2019 v 20:33 | Karma článku: 22.07 | Přečteno: 571 | Diskuse

Marcel Burkert

Malaga - 2. najväčšie a 4. najkrajšie mesto Andalúzie

(Po Seville, Córdobe a Granade). Nie je to až tak dávno, čo Malaga bola viacmenej len prestupnou stanicou pre tých, ktorí mierili na slnečné juhošpanielske pobrežie Costa del Sol. V posledných sa to ale výrazne zmenilo.

28.8.2019 v 23:55 | Karma článku: 8.74 | Přečteno: 305 | Diskuse

Marcel Burkert

Córdoba - 3. najväčšie a 2. najkrajšie mesto Andalúzie. Vďaka Arabom?

Córdobu založili v 2. storočí pred Kr. Feničania. V roku 152 pred Kr. bolo mesto pripojené k Rímskej ríši. Neskôr mesto dobyla Byzantská ríša, potom Vizigóti. V tom čase mesto upadalo. V roku 711 ho dobyli Arabi

12.8.2019 v 23:23 | Karma článku: 15.63 | Přečteno: 398 | Diskuse

Další články z rubriky Společnost

Miroslav Gruner

Koronavirus zvesela a naděje. Z Lán i ze Strakovky. Taky laciný zájezdy do Itálie letos!

Koronavirus přinese radost jak premiérovi, protože asi bude možno tím pádem snadno zakázat demonstrace Milionu chvilek, to ze zdravotně-preventivních důvodů. A ovšem i naději mnoha zlým ošklivým nepřátelům churavějícího Miloše Z.

25.2.2020 v 14:57 | Karma článku: 12.23 | Přečteno: 495 | Diskuse

Ladislav Větvička

Pubertalni Pirati namalovali kosočtverec na vrata a fčil si tleskaju, jak su dobři

Jak male děcka. Tajak zme my malovali kosočtverce susedum na vrata, když nas vyhaňali ze zahrady, bo zme kradli kobzole do ohňa, tak samo se zachovali prašti radni.

25.2.2020 v 14:14 | Karma článku: 43.91 | Přečteno: 2841 | Diskuse

Vladimír Kroupa

Česko prý má pandemický plán, bude nám ale něco platný…?

Dle slov našeho pana ministra zdravotnictví je naše země na případnou výzvu zvanou koronavirus, údajně připravena. Máme prý pandemický plán...

25.2.2020 v 11:51 | Karma článku: 38.89 | Přečteno: 3022 | Diskuse

Jiří Turner

Budeme mít symbol rekatolizace i symbol odporu proti putinizaci!

V brzké době bude na Staroměstském náměstí znovupostaven Mariánský sloup a náměstí před ruskou ambasádou ponese jméno Borise Němcova, který byl za svého života neoficiálním „předsedou fanklubu“ Vladimira Vladimiroviče.

25.2.2020 v 11:23 | Karma článku: 15.29 | Přečteno: 483 | Diskuse

Jan Bartoň

Čínská chřipka sto let od španělské

Světová pandemie tak zvané španělské chřipky probíhala v letech 1918 až 1920. I ona měla ale pravděpodobně původ v Číně a v českých zemích si vyžádala desítky tisíc obětí.

25.2.2020 v 8:00 | Karma článku: 33.10 | Přečteno: 4516 | Diskuse
Počet článků 73 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 1187

Xenofób..., bežec na dlhé trate a dekonšpirátor; teda mám za to, že za zlom vo svete nie sú ani USA, ani Židia, ani tajné spolky, ale prepestovaný rozum, absolútna neznalosť zmyslu života, duchovná lenivosť. Neschvaľovateľ ruskej okupácie Ukrajiny, kritik socializmu s "ľudskou tvárou", aktívny skeptik poukazujúci na nebezpečenstvá vyplývajúce zo silne pokriveného učenia proroka Mohameda, slepej viery v toto učenie, alibizmu moslimských a európskych lídrov, pseudohumanizmu a fanatického multikulturalizmu. 

 

Na blogu iDnes od 10.1.2010 článkom "Čo je cennejšie, zdravie, alebo poznanie?". Na blogu Sme od r. 2007. http://burkert.blog.sme.sk/

 

 

Najdete na iDNES.cz