Piváreň Bernard pri Lýceu – S ukrajinskou stužkou radšej nevstupovať.

Aby ste náhodou nedopadli tak ako ja. A aj keď len malá časť stálych zákazníkov tejto bratislavskej pivárne fandí ruskej propagande,

k týmto ale patrí tamojší čašník Martin; aspoň podľa toho, ako sa vyfarbil v piatok 29.4.2022.

Keby sa to, čo sa v ten deň udialo v bratislavskej pivárni, udialo v pivárni niekde v Rusku, tak by to bolo pochopiteľné, tam by som si s ukrajinskou stužkou na hrudi ísť do krčmy nedovolil, bolo by to príliš veľké riziko. Život by som neriskoval. Ale žeby niekto na Slovensku! a dokonca čašník! vyhadzoval na základe pripnutej ukrajinskej stužky! z podniku svojho klienta v čase, keď Rusko už 3. mesiac bombarduje Ukrajinu, tak to už je teda riadne cez čiaru. Také niečo je v civilizovanej krajine neakceptovateľné. To už je príliš silná káva. Nehovoriac o tom, aké obrovské množstvo ukrajinských vojakov padlo v 2. svetovej vojne pri oslobodzovaní Bratislavy a vôbec Slovenska od náckov. Od skutočných náckov, ktorých dnešní ideoví pokračovaelia sedia v Kremli, resp. zbabelo v bunkri pod Uralom trasúci sa o svoje životy, aj keď ničia iné, a dúfajúc pri tom, že Boh neexistuje.

Do tejto útulnej malej pivárne v centre Bratislavy (Konventná 19, pri Hodžovom námestí) som začal chodiť nepravidelne zhruba pred 10 rokmi. Zvykol som sa v nej zastaviť zhruba raz do týždňa na ceste z práce. So službami som bol vždy spokojný. Za ten čas som v nej videl viaceré známe osobnosti; (v poslednom období takmer vôbec). Zoznámil som sa tam s viacerými sympatickými ľuďmi a do slovného konfliktu som sa tam za ten čas dostal 2 krát a oba prípady sa stali v poslednom období – po tom, čo Rusko 24.2.2022 napadlo Ukrajinu.

K prvému konfliktu došlo so sedemdesiatnikom Milanom a to v druhej polke marca 2022.

Sedel som v tzv. „malom Kremli“ - takto miestni štamgasti nazvali pár týždňov po vypuknutí vojny na Ukrajine tú časť pivárne, ktorá je od vstupných dverí v rohu naľavo. Všimli si totiž, že tí, ktorí tam zvyknú sedávať, priamo, alebo nepriamo ospravedlňujú ruskú agresiu voči Ukrajine, resp. ju neoznačujú ako agresiu, ale ako konflikt medzi USA a Ruskom... V tom „sektore“ som ale v poslednom čase zvykol sedávať aj ja, lebo tam sedával môj kamarát Julo s ktorým som si rozumel najviac a to nie len v téme ruskej agresie. Ale so všetkými, čo v tomto sektore sedávajú, až na spomínaného Milana, sa dalo kultivovane rozprávať aj na tému vojny na Ukrajine.

Spočiatku som sa do debát na túto tému nezapájal; len som počúval v podstate vyložene proruské názory Milana, Jozefa a Ivana. Mňa sa na názor neopýtali a tak som bol ticho. Takto to bolo pri prvom posedení od vypuknutia vojny na Ukrajine, ktorého som sa v „malom Kremli“ zúčastnil. Julo prítomný nebol.

Pri druhom posedení, o týždeň neskôr, som znovu len počúval a popíjal pivo. Julo si od nás odsadol. Sofistifikované ospravedlňovanie ruskej agresie ako napr., že Rusko bolo k útoku donútené... (zlým Západom...), Krym patrí Rusku..., na východe Ukrajiny páchali ukrajinskí náckovia genocídu na rusky hovoriacich občanoch..., bolo sem tam prelínané otázkami: „Ako je možné, že dva slovanské národy sa vraždia!?“... (akoby ani nebola pravda, že silný slovanský brat brutálne napadol svoju slabšiu slovanskú sestru), alebo: „Kde je pravda??? keď informácie môžeme čerpať iba z neobjektívnych médií?“... (aj keď oni sami za pravdu dosť nápadne považovali v podstate iba to, čo hovoria „objektívne“ ruské médiá, resp. ruská propaganda). Tie otázky mi pripadali ako povinné, aby celá tá debata nevyznievala až príliš prorusky.

Dokázal som to počúvať a nič nepovedať pol hodinu. Keď sa začala preberať potreba denacifikácie Ukrajiny... vo vhodnej chvíli som poznamenal: „Nuž, podľa môjho názoru je potrebné v 1. rade denacifikovať Kremeľ“. Milana skoro vystrelo. Dva krát som mu tú vetu musel zopakovať. Sám ma k tomu vyzval, aby sa uistil, že nesrandujem a či naozaj dobre počul to, čo som povedal. Milan bol zhrozený a povedal, že si o mne doposiaľ myslel, že som rozumný človek. Jozef napomínal Milana, nech mi neskáče do reči a nech nezvyšuje hlas. Jozef vystupoval veľmi kultivovane a rešpektoval, podobne ako aj Ivan, moje názory, aj keď s nimi nesúhlasili.

K tretiemu posedeniu, v cca tej istej zostave, prišlo v prvej polke apríla 2022. Prvý krát som mal pri posedení na košeli pripnutú stužku vo farbách ukrajinskej zástavy. Nikto mi to ani náznakom nevytkol. Bol prítomný aj Julo. Ivan chýbal. Jožko mi pripadal, že oproti prvému posedeniu už nebol tak názorovo vyhranený v prospech ruskej propagandy. Za to Milan, na jej základe, po tom, čo som sa zapojil do debaty faktickou poznámkou, skoro explodoval... Povedal som, že: Putin iba vykráda hitlerovskú propagandu a Milanovi som pri tom pripomenul, že len vďaka americkej demokracii, ktorú tak silno odsudzuje, až nenávidí, môže dnes otvorene vyjadrovať svoje protiamerické názory. Na to na mňa zvýšeným hlasom spustil slovný ruský guľomet. Jozef počas toho odišiel a Julo si presadol inam. Keď Milan začal už kričať, odsadol som si aj ja. Vraj som zbabelo ušiel..., poznamenal. Toľko k prvému konfliktu. K tomu menšiemu.

Základom druhého z dvoch konfliktov bol síce Milan, ale

konflikt sa odohral medzi mnou a čašníkom Martinom; resp. naopak. Stalo sa tak 29. apríla 2022 a tento deň bol mojou poslednou návštevou v tejto pivárni; ibaže by sa čašník ospravedlnil, ale niečo také si neviem predstaviť a ani to neočakávam a nepotrebujem.

Toho dňa sme sedeli v malom Kremli pri stole ja a Julo a pri vedľajšom stole sedel Milan s Vladom. Keď Vlado odišiel tak Milan ostal sám a chtiac-nechtiac sa započúval do rozhovoru, ktorý som viedol s Julom. Hovorili sme o mojom článku „Eduard Chmelár – prvotriedny obhajca Putina a jeho zločinov.“ Milan nevydržal a zapojil sa. Dal Julovi otázku, či s článkom súhlasí a Julo odpovedal, že v podstate áno. Dokonca dodal, že v článku som mohol zvoliť aj tvrdší jazyk. Milan začal zvyšovať hlas a zvýšil som ho aj ja a tiež Julo. Odmietal som už totiž nechať si Milanom skákať do reči. Čašník nás všetkých troch napomenul, že sme hluční, a aby sme sa prestali rozprávať o vojne na Ukrajine a rozprávali sa o príjemných, aktuálnych veciach. A stalo sa. Povedal som mu len, že vojna na Ukrajine je aktuálna vec. Týmto naša debata o vojne skončila a ja som čašníka ešte ocenil, že je nielen dobrý čašník ale aj psychológ, mediátor. A myslel som to úprimne. Neviem či to tak pochopil aj čašník. Ako čašníka som ho uznával. Svoju robotu si robil dobre a poctivo.

Zhruba po 15 minútach tento, inak nie veľmi zhovorčivý čašník (minimálne ku mne nie), z ničoho nič ku mne pristúpil (ja som sedel) a pomerne útočne sa ma opýtal:

„Môžem sa vás opýtať, prečo na košeli nosíte tú pičovinu?!“ (myslel tým stužku vo farbách ukrajinskej zástavy).

Ja na to: „Prosím??? Môžete tú otázku ešte raz zopakovať? Nechce sa mi veriť vlastným ušiam.“  

Čašník: „Prečo na košeli nosíte tú pičovinu?!!!“,

pričom ešte pritvrdil dôraz na posledné slovo vety. Myslím, že to počula celá krčma, veď tá je malá. Moja ďalšia reakcia bola protiotázka:

„Chcete mi to snáď zakázať?! Nuž pekne ste sa vyfarbili! To nie je od vás profesionálne.“

Čašník (opäť pomerne útočne): „Si Slovák! Prečo nenosíš slovenskú zástavu (stužku) ale cudziu?!!!“

Dôrazne som mu odpovedal v tomto význame: To je moja osobná vec, čo na sebe nosím a čo nie. Do toho vás nič nie je. Zvlášť keď ste čašník a ja váš zákazník. Pekne ste sa vyfarbili. A ešte si aj serete do huby. Ešte pred 15 minútami ste nás všetkých troch napomínali, aby sme sa nerozprávali o vojne na Ukrajine a teraz vy sám tému vojny otvárate, keďže každému je snáď jasné, že ukrajinská stužka na odeve vyjadruje solidaritu s Ukrajinou po jej napadnutí Ruskom. Zjavne vás tá stužka, alebo pravda dráždi. O okrem toho, nepotykali sme si.    

Čašník: „Prestaňte lebo vás odtiaľto vyhodím!“

Povedal som: „Netreba, pôjdem sám. A do tejto krčmy už viackrát nevkročím.“

Čašník odišiel dozadu, do miestnosti pre personál a ja som si ešte vypočul Jula. Potom som na stôl položil peniaze za dve pivá (z toho druhého som mal odpité ani nie polku, ale z nemilého rozčarovania ma na neho prešla chuť) nechal som aj tringelt a odišiel. Na jednej strane som pritom cítil nemilé rozčarovanie a určitú ľútosť, že som sa nestihol rozlúčiť s tými, s ktorými som si tu rozumel, ale zároveň som sa tešil, že došlo k rozuzleniu, vyfarbeniu, k uzavretiu jednej kapitoly, a bol som vďačný za nie ojedinelý zážitok.

Tak vidíte, čo prináša vojna na Ukrajine a to aj tam, kde sa nebojuje..., a kde ňou netrpíme.

P.S.:

Otázka pre rusofilov: Viete vôbec koľko, vami nenávidených Ukrajincov, v 2. svetovej položilo svoje životy za to, aby bolo Slovensko oslobodené od fašizmu? a aby tu potom na 40 rokov mohol vládnuť ruský totalitný režim? Ktorý ste milovali tak, ako dnes Putina.

A na záver uctievačov Putina poteším pridaním takejto dupľe:

AZOV? Denacifikáciu skôr potrebuje ruská žoldnierska skupina Wagnerovci a jej zakladateľ Kremeľ.

7 mýtov o rusko – ukrajinskom konflikte

Príručka na dešifrovanie prokremeľských dezinformácií súvisiacich s Putinovou vojnou