Trangoška 2015 - reportáž z najstaršieho slovenského horského ultramaratónu

Trať tohto krásneho, aj keď ťažkého horského behu vedie od chaty Trangoška, Trangošskou dolinou, cez Chatu M.R.Štefánika, Krupovú hoľu, Konské, Chopok, Dereše, Poľanu, Kotliská, Chabenec, Ďurkovú, Latiborskú hoľu, Košarisko, 

Veľkú Chochuľu, Malú Chochuľu, Prašivú, Hiadeľské sedlo, Kozí chrbát, Kečku, Polianku na Donovaly. 

Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier sa ale z Trangošky beháva iba od roku 2000, čím sa trať predĺžila na 46,5 km a stala sa tak ešte náročnejšou s celkovým prevýšením 2.187 m.

Dojmy a zaujímavosti z tohto nízko-tatranského bežeckého podniku: Jeden z mojich oddielových kolegov („telovýchovného klubu" Železná studnička Bratislava) mi cca týždeň pred pretekmi povedal, že ak nemám natrénované kopce, príkre zjazdy a beh po skalách, kameňoch a pod. nech na Tranfgošku radšej nejdem. Asi mi nechcel povedať priamo, že mám len minimálnu šancu aby som to dokončil. Dokončil v limite. Kopce som naozaj nemal natrénované, dokonca v posledných dvoch mesiacoch som nebehával ani len na Devínsku Kobylu (513 m), až na jednu výnimku, a výbeh na Kačín v Bratislavskom lesoparku (prevýšenie cca 200 metrov), pričom celkové stúpanie na tomto preteku je takmer 2.200 m) som za ten čas absolvoval asi 3 krát. Navyše za 6 týždňov od májového maratónu v Regensburgu, ktorý predchádzal tomuto preteku, som nemal dlhší beh ako 19 kilometrový, a k tomu 3 štrnásť kilometrové behy.

Moja bežecká filozófia je ale taká, že ak by som mal istotu, že Trangošku zvládnem, tak by som na ňu nešiel. Nelákala by ma. Práve tá otázka: Mohol by som to zvládnuť? zvlášť ak behávam maximálne „iba“ maratóny, aj to len z času na čas, a ktoré časovo vychádzajú „iba“ na cca polovičku času Trangošky, bola lákadlom - lákadlom sľubujúcim „dobrodružstvo“...

Kolegovo vyjadrenie bolo miskou na váhach, že som sa týchto pretekov (úmyselne nepíšem behu) zúčastnil.    

Ako povinnú literatúru pred Trangoškou som si naštudoval na vec sa vzťahujúce „dojáky“ Vila Nováka zo stránky 42.195. Nepomohlo. Na Štefánikovej chate (vzdialenosť 3 a pol kilometra a prevýšenie cca 600 m) som bol za 43 minút (inak podávali tam skvelý čaj), ale podľa neplánovaného plánu som tam mal byť o 5 minút neskôr. To potvrdil aj Tono Hrabovský, ktorý ma za ňou predbiehal a povedal, že tým, že som na stúpaní na „Štefáničku“ získal 5 minút celkovo stratím 15 minút.

Druhú chybu, ktorú som spravil, bolo to, že som si na trať nevzal prázdnu fľašu. Nechcelo sa mi ju nosiť. Navyše som počul som, že na občerstvovačkách sa aj tak tekutiny nedajú doplniť. Ale dali sa.           

Na Kamennej chate, teda na méte cca 10. km a na prevýšení cca 1.000 m zisťujem, že mám medzičas 1:42:30. Hovorím si, resp. napadlo ma, že Vilo, keď tu dosiahol v 2012 celkový čas 7:04, na Kamennej mal medzičas 1:38. Teda napĺňajú sa prognózy: začínam doplácať na prehnané tempo na prvom úseku pričom som zďaleka nemal ašpirácie dosiahnuť Vilov výsledný čas. 

Ďalší úsek, medzi druhou a treťou občerstvovacou „stanicou“ a zároveň úsek na prvý časový kontrolný bod (Sedlo v Ďurkovej) mi trvá 1 hodinu a 32 minút a meria cca 11 km. Vidíme namakaného päťdesiatnika, ktorý túto trať už zvládol 7 krát no napriek tomu dostáva kŕče do stehien. Už v tejto fáze pretekovL. Snažím sa na to nemyslieť, lebo viem, že ja som s kŕčmi tiež veľmi dobrý kamarát... Možno psychika, ale následne pri zbehoch sa začínajú u mňa ozývať kŕče v jednom z prstov na nohách. Na trati som už 3 hodiny a 50 minút a pred limitom mám 10 minútový náskok, teda nič moc; ak zoberiem do úvahy, že ďalší kontrolný bod je až o 15 km a dovtedy sa môže prihodiť čokoľvek a stretnúť ma môžu nie len medvede... ale aj 4 krízy! Veď s časom cca 4 hodiny končievam maratóny a ledva po nich chodím!

Na občerstvovačku na tisícsedemstovke Veľkej Chochuli, som vzdialenosť 10 kilometrov šiel 2 hodiny! Hore dolu, dolu hore. Ku koncu som cítil taký smäd, že by som za 5 sekúnd exol minimálne jeden pollitrák Šariša, alebo hoci aj Steina...

Pri výstupe na Malú Chochuľu, ktorá nasledovala po Veľkej, som do ľavého stehna dostal taký kŕč, že som nebol schopný ani pohybu. Počujem slová okolo idúcich turistov: „Ten toho už má dosť...“. No ešte že nepovedali, že: Tento už skončil!...

Po pár minútach som za sebou začal ľavú nohu vliecť ako De Peyrak, ale asi po 5 minútach sa stal malý zázrak - doplnené tekutiny a energia na občerstvovačke začali pomaly zaberať. Zrazu som mohol nielen chodiť, ale po rovinkách aj bežať!       

Pri zbehoch som stále cítil kŕče v prste na nohe, ale inak to bolo v pohode. Stihol som si čiastočne užívať aj krásnu prírodu (počas celej trate som spravil na mobile cca 60 záberov).

Pri zostupe do Hiadeľského sedla (méta 39. km a zároveň kontrolná stanica medzičasu) pri ktorom sa po nepríjemných kameňoch a sutine klesá o 600 výškových metrov (a kde údajne 50% bežcov dostáva kŕče, vrátane skúsených, lebo pri klesaní sa namáhajú úplne iné svaly ako pri behu na rovine alebo do kopca) som si myslel, že som v hustej kosodrevine zablúdil. Od 4. občerstvovačky na V. Chochole (z celkovo šiestich) som až po Hiadeľské sedlo (1.099 m) nikoho nestretol. Na tejto kontrolnej stanici som mal v rezerve, alebo k dobru už nie 10, ale len 5 minút pred vypršaním limitu po ktorého nesplnení by ma stiahli z trate. Teda čas som mal 6:25. Sadol som si, lebo som si potreboval vybrať kamienok z obuvi, čo malo za následok také kŕče že som si nedokázal opäť zaviazať šnúrky. Chlapi mi ale dali na cestu fľašu s iontovým nápojom a tak som už bol na 99% istý, že do cieľa dôjdem v časom limite 8:30. 

Následný strmý výstup na Kozí chrbát som zvládol bez kŕčov a ten pohľad čo sa mi potom z vysokohorských lúk ponúkol bol parádny. V diaľke som už na Donovaloch „doslova videl penu“ (pivovú) ako si do zobáka dávajú tí čo to už majú za sebou.  

Záver bol už viac menej iba „brnkačka“. Nerozhadzuje ma ani obchádzka z dôvodu polomu následkom nedávnej veternej kalamity, čo, ako neskôr zisťujem, malo za následok predĺženie trate asi kilometer. Na poslednej občerstvovačke cca 3 km pred cieľom som už iba dopil to čo mi načapovali chlapi z Hiadeľského a odovzdal prázdnu fľašu. Inak počas celej trate som nevidel po bežcoch ani turistoch odhodené žiadne odpadky!!!  

Bol som prekvapený aj z toho, že posledné 2-3 kilometre trate, aj keď väčšinou dolu kopcom, som mohol bežať bez prestávky. Dokonca aj na mostík cez cestu na Donovaloch som vybehol... V cieli som mal na osprchovanie sa a zjedenie kuracej polievky len 30 minút aby som stihol autobus. Čašníčky v hoteli som sa spýtal, či by mi som lístok, ktorý sme nafasovali na polievku mohol použiť na pivo. Zaváhala, ale výčapný povedal, že aj pivo je polievka, aj keď len chmeľová a zrazu som mal pred sebou chutne načapovaného Bakalára.                  

Relativita času: Aj keď som bol na trati vyše 8 hodín, časovo mi to pripadalo akoby som prebehol maratón. Teda cca o polku kratšie. 

Počasie bolo na dané podmienky (veľké výškové rozdiely) viac než dobré. Aj keď mi v istej fáze prsty na rukách stuhli tak, že som mal problém odzipsovať si ľadvinku. Nemusel som si ale na seba dávať fukerku. Celý čas bolo zamračené. Je zaujímavé, že napriek tomu ma opálilo.

Víťaz dosiahol čas 4:44:33 (čo už len z takého naháňania v krásnej prírode mohol mať?:-)...) Olympionik Matanin mal čas 5:39:58, ja 8:11:45, celkovo na 179. mieste. Za mnou došlo do cieľa už len 14 účastníkov. Bez nás pomalších by ale nemohli vynikať tí najlepší. Preteky neukončilo, alebo na ne nenastúpilo 72 prihlásených vytrvalcov.

Ešte pred závodný odhad na dosiahnutý cieľový čas (výsledok):

Nezvládnem to: 40% 

čas 8:30 – 60%

8:00 – 40% 

7:45 -  25%

7:30 -  15%

7:15 -  10%

7:00 -    5%

Na záver: Behu zdar, a chôdzi zvlášť... Na zdravie.