O krátkozrakosti a slepej viere expertov na rómsku otázku

Niečo o tom na čom stojí presvedčenie tých, ktorí veria, že efektívne riešiť tzv. rómsku otázku je možné aj bez toho, aby štát prestal tolerovať ignorovanie, alebo nerešpektovanie nutnosti plánovaného rodičovstva, ktoré, ako je známe, je žiaľ najviac rozšírené v rómskych komunitách s veľkou prevahou sociálne odkázaných občanov.

Je zvláštne, že sú to najmä experti na rómsku problematiku, ktorí majú najväčší problém vidieť, že situácia sa stáva čoraz kritickejšou: a to aj napriek ich 20 ročnej, neraz obetavej činnosti venovanej pomoci Rómom, napriek neutíchajúcej osvetovej činnosti, či výchove, vzdelávaniu, charitám, mnohým projektom, darom, celej rady materiálnej pomoci zo strany miest a obcí, a v neposlednom rade napriek činnosti splnomocnencov vlád pre rómske komunity a podpredsedov vlád pre národnostné menšiny (aj keď posledne menovanú funkciu mám dojem že už zrušili. Asi už naplnila svoju misiu...).  

Pre istotu uvádzam, že nárast rómskej populácie by sám o sebe problémom nebol; ak by drvivá väčšina tejto populácie nebola dlhodobo sociálne odkázaná na štát. Je potrebné klásť otázku: ak štát dlhodobo nie je schopný vytvoriť dôstojné podmienky pre život v rómskych osadách a poskytnúť dlhodobejšiu prácu aspoň 50-tim percentám práce schopných občanov rómskych komunít (realita nepresahuje možno ani 2 percentá), ako to dokáže o 10 alebo 20 rokov, ak nerešpektovanie plánovaného rodičovstva nám zákonite prináša nárast zväčša pre štát neproduktívnej vrstvy obyvateľstva?

Preto si dovolím považovať riešenie, resp. nepodporovanie nezodpovedného prístupu k plánovanému rodičovstvu pri riešení rómskej otázky za kľúčové. Nie samospasiteľné. Ak tu ale vychádzajú nazmar všetky doterajšie opatrenia musí byť zodpovedné konanie "vynútené" zákonnými prostriedkami.

Pred 13 rokmi som navrhol a odôvodnil novú právnu úpravu, ktorá by sa týkala všetkých obyvateľov štátu a ktorá by stanovovala poskytovať rodinné prídavky a rodičovský príspevok maximálne len na dve deti s tým, že pri ďalších deťoch by si rodičia mohli uplatňovať úľavu na dani z príjmu a to až do tej miery, aby neboli o nič stratoví oproti predošlej právnej úprave. Samozrejme, návrh bol zamietnutý, aj keď sa tento týkal všetkých rodín a neobsahoval retroaktivitu.

Dodnes počúvam od expertov tento najčastejší argument, prečo to nejde:

"Pri tomto návrhu by išlo o diskrimináciu; najmä rómskych detí. Deklarácia ľudských práv je jasná: rodinné prídavky patria deťom, nie rodičom. Tretie, štvrté, piate dieťa nie je o nič horšie ako prvé a druhé..."

Z nižšie uvedeného vyplýva spolu 10 otázok na expertov na riešenie rómskej problematiky.

1. Samozrejme, že tretie, štvrté, piate dieťa nie sú o nič horšie ako prvé a druhé. Podobne ale nie sú o nič horšie deti z chudobných rómskych komunít oproti deťom majority. No napriek tomu žijú vo všeobecnosti v neporovnateľne horších až neľudských podmienkach. To v poriadku je?

2. Pritom Ústava SR zaručuje každému život v dôstojných podmienkach. Aj toto je v poriadku?

3. Asi je v poriadku aj to, že v rómskych osadách, aj keď tam neraz dochádza k hromadným zanedbaniam povinnej výživy (keďže tí, čo sú sami na štát odkázaní neraz plodia jedno dieťa za druhým a to aj s vedomím, že sa o nich materiálne budú musieť s najväčšou pravdepodobnosťou postarať daňoví poplatníci) štát tieto trestné činy nepostihuje.

4. A zrejme v poriadku bude aj to, ak v mene boja proti škrtaniu rodinných prídavkov (tam, kde bude potreba plánovaného rodičovstva naďalej ignorovaná) sa bude musieť v budúcnosti zákonite uskromňovať na rodinných prídavkoch oveľa oveľa väčší počet detí. Dlhotrvajúci demegrafický tomu jasne nasvedčuje. Zvlášť ak vezmeme do úvahy, že daňoví poplatníci majú svoje limity a peniaze z neba do štátnej kasy nepadajú.  

Pochybuje niekto o tom, že čím viac detí o ktoré sa nevedia postarať vlastní rodičia, a o ktoré sa tým pádom stará štát, tým menej sa zvýši pre ostatné deti? Na to v provom rade doplatia, resp. už doplácajú, najmä deti z rodín, ktoré sú sociálne odkázané na štát. 

To je skutočnosť, pred ktorou experti na rómsku problematiku vytrvalo zatvárajú oči, pričom si pomáhajú slepou vierou, že riešenie tzv. rómskej otázky je možné aj bez toho, aby štát prestal tolerovať ignorovanie nutnosti plánovaného rodičovstva tam, kde je táto nutnosť najviac ignorovaná.

Aj keď to nemajú vyskúšané, oponujú, že obmedzenie rodinných prídavkov a rodičovských príspevkov nezníži nadmernú pôrodnosť v sociálne odkázaných rómskych komunitách. 

Tiež majú v obľube opomínať, že návrh o rodinných prídavkoch nestojí samostatne, ale ruka v ruke s týmto návrhom by sa začali dôsledne vyvodzovať postihy za zanedbanie voči tým, či už sú bieli alebo hnedí, ktorí plodia deti rad radom aj keď sú sami odkázaní na sociálne dávky. Len táto kombinácia samotná, nehovoriac ešte o bezplatnej antikoncepcii a ďalších opatreniach, by mohla výrazne prispieť k tomu, že v týchto komunitách by sa postupne menej plodilo a viac pracovalo a vychovávalo. Pozitívne efekty z toho plynúce by sa rýchlo znásobovali. Zvýhodňovaní by boli tí, ktorí by sa k životu stavali zodpovedne a ktorých deti by do školy nechodili si len svoje odsedieť, ale sa aj niečo naučiť. Z ušetrených peňazí by sa financovalo napr. vytváranie nových pracovných miest, atď.

Aj keby výsledkom realizácie týchto dvoch opatrení bolo pre začiatok "len" odstránenie diskriminácie voči tým daňovým poplatníkom, na ktorých bola prenesená alebo rovno hodená povinná výživa detí nezodpovedných rodičov, bez toho, aby títo rodičia boli za ignoranciu Zákona o rodine a Trestného zákona postihovaní, bol by to veľký krok vpred, lebo by sa napravil pokrivený právny stav. Tým by povinnosti konečne platili pre všetkých.  

Toto je základ, ktorý tu nebol postavený za celých 20 rokov a preto sa nemôžme čudovať, že na zlom základe nemohlo za ten čas vyrásť nič pozitívne a situácia sa doposiaľ len a len zhoršuje. Aj napriek množstvu odvedenej práce.

Samozrejme, v problémových prípadoch je potrebné namiesto sociálnych dávok, rodinných prídavkov atď., ktoré sa dnes poskytujú vo forme peňazí, dávať naturálie. Tento a iné návrhy s ktorými teraz konečne vychádzajú politické strany sú dobré, ale to nič nezmení na veľmi rozšírenom ľahostajnom prístupe k otázke plánovaného rodičovstva, ktorý všetku tú snahu riešiť problém znehodnocuje.   

5. Opýtam sa, nie sú si náhodou občania rovní nie len v právach ale aj v povinnostiach?

6. Aké povinnosti vlastne majú tí, ktorí od samého začiatku hádžu svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom na plecia iných a to neraz od prvého do piatého dieťaťa, alebo aj na ďalšie deti?

7. Mimochodom, obmedzenie rodinných prídavkov by neznamenalo, že rodičia z rodinných prídavkov nakúpia ošatenie len prvému a druhému dieťaťu a ostatné deti nechajú behať po dvore v snehu nahé. Znamenalo by to, ak náhodou nezodpovedný ploditeľ že sám musí dbať na plánovanie rodičovstva obmedzené rodinné prídavky bude musieť rozdeliť medzi toľko detí koľko si vo svojej sociálnej odkázanosti dovolí splodiť. Áno, posledných 10 slov znie divne, ale čítate správne: nie jeden nemá problém vo svojej sociálnej odkázanosti dovoliť si splodiť množstvo detí. Okrem toho, rodinné prídavky sú len prídavky. Nemôže na nich stáť celé materiálne zabezpečenie detí, ako to často krát býva. Alebo opak je pravdou?

8. Komu má viac záležať na vlastných deťoch ak nie rodičom? Čo spravili, neraz štátom platení experti na rómsku otázku, pre to, aby štát dbal na dodržiavanie nie len práv ale povinností plynúcich pre rodičov zo Zákona o rodine?

Argument odporcov, že návrh by sa dotkol najviac rómskych komunít, len potvrdzuje opodstatnenosť tohto návrhu, resp. to, že situácia je naozaj vážna a jej riešenie, resp. "liečba" v danom štádiu už nemôže byť nebolestivá.  Je zaujímavé, že práve títo odporcovia, z ktorých navyše mnohí sa už roky venujú pomoci rómskym komunitám, už vopred u nich predpokladajú, že v nich bude aj naďalej pokračovať rozšírená ignorácia plánovaného rodičovstva, aj keď všetkým občanom bude dané na vedomie, že rodinné prídavky už nebudú automatické.

Som toho názoru, že na výber máme len z dvoch možností: Buď prestaneme tolerovať a podporovať ignorovanie plánovaného rodičovstva, čím sa táto "liečba" nepochybne dotkne a to negatívne tých rodín, v ktorých si rodičia nebudú chcieť dať povedať, teda budú plánované rodičovstvo ignorovať, alebo, ak to podporovať neprestaneme, závažným spôsobom na to doplatí celá spoločnosť. Samozrejme, medzi tým sa môžme aj naďalej tváriť, že riešime rómsku otázku.    

9. Tretej možnosti, resp. efektívnosti celej rady, aj keď inak rozumných opatrení, na riešenie rómskej otázky, bez toho, aby sme prestali tolerovať ignoranciu nutnosti plánovaného rodičovstva, neverím. Dvadsať rokov "úspešných opatrení" zameraných na riešenie rómskej otázky je myslím si dostatočne dlhý čas na to, aby sme pochopili, že bez zastavenia ignorancie nutnosti plánovaného rodičovstva vychádzajú aj inak užitočné opatrenia, osveta atď. úplne nazmar. Alebo si experti na riešenie rómskej otázky myslia, že za tých 20 rokov sme sa neposunuli do zadu, ale dopredu?          

10. Nikto nikomu nebráni mať hoci aj 10 detí. Ale nech povinná výživa detí je skutočne povinnou nie pre nezainteresovaných daňových poplatníkov, ale rodičov. Alebo si myslíte že opak je pravdou?

Záverom:

Ja nie som expert na rómsku problematiku, len poukazujem na alibizmus, ľahostajnosť, nespravodlivý, nie právny stav a z toho logicky plynúci zjavne negatívny vývoj. Zároveň pochybujem, že aspoň na polovinu z vyššie uvedených otázok niekedy dostanem od daných expertov nevyhýbavé odpovede. Zmôžu sa maximálne na čiastkové odpovede, neraz vytrhnuté z kontextu. Všimnite si napr. diskusné príspevky k mojim článkom na túto tému. Osobne sa snažím poctivo reagovať na každý proti argument. Odporcovia daného návrhu, ak reagujú, najčastejšie vytrhnú nejaké tvrdenie z kontextu, aby ho samostatne postavené mohli rozpitvať, spochybniť alebo prekrútiť. Na jednu vec pritom nikdy nezabudnú: odignorovať ostatné súvisiace otázky, lebo ak by na nich mali úprimne odpovedať, ľahko by mohli zistiť, že základ na ktorom budujú je postavený na hlinených nohách na ktorom nemôže vyrásť nič zmysluplné a trvalé, všetko sa rúca, a preto situácia speje od zlého k ešte horšiemu.

Pozn. Nemám dostatok dukátov potrebných na blogoch iDnes k tomu, aby diskutér do jednej diskusie mohol pridať viac ako jednu reakciu. Aj tá jedna nemôže obsahovať viac ako 1000 znakov. 

Súvisiaci článok: Mať deti to nie je len právo ale aj povinnosť ich vychovať: http://burkert.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=311028