Učiť sa môžme dokonca aj od Američanov

Mám kolegu, ktorý pochodil takmer všetky veľhory sveta; bol napr. na ruskom Eľbruse, na Mount Keňa, na Aconcague, bol v mnohých štátoch, okrem Spojených... 

Na otázku, ako to že nebol v Skalnatých horách, keď už toľké hory pochodil, odpovedal, že nemá rád Američanov. Na dotaz, koľko tých Američanov osobne pozná, povedal, že žiadneho...

Takéto zmýšľanie mi pripadá, akokeby niekto odmietol napr. pozvanie dobrého kamaráta z Budapešti s odôvodnením, že sa mu nepáčia maďarské hory... Podľa takéhoto zmýšľania by logicky asi ani Rusko nemalo byť pre spomínaného kolegu hodné návštevy, keďže Rusi nás desaťročia okupovali a najmä vďaka Rusku sme tu mali totalitný režim, ktorého následky pociťujeme ešte dodnes. Dnes je však zdá sa moderné nadávať na Američanov bez ohľadu na to ako sa správajú iné veľmoci.

V USA som bol len mesiac, a zďaleka nepoznám všetky stránky tejto krajiny a jej obyvateľov, takže moje postrehy a dojmy nemusia byť objektívne, čo sa týka toho, čo ma na USA zaujalo, alebo zaujíma, alebo čo som o tej krajine a jej ľuďoch čítal a počul. (Ale na strane druhej, napr. takí teológovia, aj keď skúmajú Bibliiu celý život, objektívne ju vedia zhodnotiť maximálne tak z jednej cirkvi, kedže každá má na tie isté veci často krát protichodné názory a Pravda môže byť len jedna).

Verím, že v každom národe aj etniku sa nájde dosť dobrých aj menej dobrých ľudí, že mnohé čierne ovce sa nachádzajú aj medzi pravovernými Slovákmi a pod., resp. že nikto nie je duchom čistý, len niektorí ľudia snáď menej, vrátane mňa samotného. Verím, že každý národ  má okrem iného aj svoje dobré vlastnosti, či prednosti, ktorými iné národy nevynikajú, alebo v nich zaostávajú, a preto tieto môžu byť pre ne príkladom, či obohatením. A tým sa nemyslia len hmotné veci. 

Čo sa týka Američanov, keďže väčšina ľudí na nich len nadáva, pokúsim sa aj tento národ a túto krajinu vidieť pozitívnejšie ako býva zvykom. Negatívami sa sa tento článok nebude špeciálne zaoberať, lebo tie sú oveľa známejšie (aj keď môžu byť do určitej miery v niektorých prípadoch skreslené). 

1. Ako prvé pozitívum vnímam to, že aj keď spojené štáty tvorí široká zmes národností, ľudia tam sú vo všeobecnosti o dosť hrdejší na to, že sú Američania, ako sú napr. Slováci na to, že sú Slováci. Podstatná je pri tom zdravá hrdosť, vlastenectvo, nie nacionalizmus pre ktorý je typické znevažovanie iných národností alebo národov. V štátoch, kde sa právo a základné ľudské práva ctia viac, tam sa ľudia lepšie cítia a sú hrdí na to, že sú občanmi štátu bez ohľadu na to akej sú národnosti. A naopak. (Ja som sa napr. hanbil že som Slovák, keď naši ústavní činitelia verejne neodsúdili ani to, ak ich koaličný partner a poslanec NR SR si dovolil (podľa výpovede policajtky), poslať ju ako verejného činiteľa do pi.. a to iba kvôli tomu, že táto si plnila svoje povinnosti, čo sa ho asi dotklo, a ktoré jej vyplývali zo zákona, ktorý schválila tá národná rada, ktorej členom je aj daný poslanec, ktorý verejného činiteľa urazil dokonca v priestoroch prináležiacich parlamentu). Samozrejme, žiaden štát nie je úplne právny, ale myslím že je dosť veľký rozdiel medzi stupňom dodržiavania základných ľudských práv a demokracie napr. v takom Rakúsku v porovnaní s Ruskom, kde v tom 2. prípade je politická opozícia len  "do počtu" a média sú, podobne ako za komunizmu, pod kontrolou vlády, ktorá si takto môže robiť takmer čo chce. Byť Rusom, hrdý na to že som Rus, by som za takých okolností byť nemohol.

2. Američania zďaleka nie sú tak tolerantní k porušovaniu zákonov zo strany politikov alebo štátnych úradníkov ako my. Tu by som rád uviedol jednu citáciu z blogu: "Na rozdiel od impéria východu - Ruska, s ktorým som mal tú česť počas mojich minulých ciest, som v Amerike nemal pocit že každý policajt je skorumpovaný braw, ktoreho by som sa mal báť, prípadne že by ma hneď za rohom mal dokopať nejaký kozácky či iný bandita." Známeho v USA som sa pýtal, či rozhlasoví redaktori upozorňujú na konkrétne cestné kontroly a odpoveďou mi bolo, že sa s tým doposiaľ za 17 rokov nestretol, ale nevie, či je to tak vo všetkých štátoch. Na vysvetlenie mi uviedol, aby som sa nečudoval, lebo rýchlosť v USA sa dodržiava oveľa viac ako napr. na Slovensku. Tam je to prirodzené. U nás je skôr prirodzené rýchlosť na cestách prekračovať podobne ako bolo za komunizmu prirodzené kradnúť. V Illinois sa síce rýchlosti prekračujú viac ako inde v Štátoch, ale je to dané tým, že tam majú zrejme najnižšie povolené rýchlosti v USA (na diaľnici v okolí Chicaga je to len 65 m.p.h.). Napriek tomu len málokto si dovolí prekročiť rýchlosť aj pri takýchto prísnych obmedzeniach o viac ako 15 m.p.h. Policajti bežne tolerujú prekročenie rýchlosti o 10 m.p.h. Dokonca aj prejazd na červenú sa údajne na niektorých bezpečnejších miestach toleruje pri nízkej premávke.

Na strane druhej, počul som o prípade, keď nejaký náš, pomerne vysoký vojenský vyslanec v USA prekročil v štátoch na diaľnici rýchlosť a následne policajtovi ukazoval papiere svedčiace o tom kto je, aby nemusel platiť pokutu. Policajta tak rozčúlil, že mu papiere hodil naspäť a rozčúleným hlasom mu oznámil niečo v tom zmysle, že: "Toto je moja diaľnica! Ja tu zodpovedám za bezpečnosť a nestrpím takúto nedisciplinovanosť nech ste ktokoľvek!" Za veľa hovorí aj to, že sme v štátoch po cestách prešli viac než 4.000 míľ a ani na takmer opustených odľahlých diaľniciach som nezaregistroval ani jedného cestného piráta! Dokonca keď policajné auto prekračovalo rýchlosť len o cca 15 m.p.h. malo zapnutú sirénu. O koľko u nás prekračujú rýchlosť policajti alebo ústavní činitelia bez majáku?A keď ich niekto odhalí, alebo zapríčinia nehodu, tak sa obhajujú že plnia "bezpečnostnné úlohy". (Dúfam, že sa dožijem toho, že ak niekto, kto je na to oprávnený a je nútený prekročiť rýchlosť, že to bude môcť urobiť len pri konkrétne stanovených situáciách, a za použitia majáku, o ktorom spíše úradný záznam; ak to vopred nemohol nahlásiť operačnému stredisku). 

Pýtal som sa známeho, ktorý žije v štátoch 17 rokov, či v USA rozhlasoví redaktori tiež upozorňujú na konkrétne policajné kontroly. Odpovedal, že to doposiaľ nezaregistroval, ale nevie či je to tak v celých štátoch. Z toho môže vyplývať, že buď je to tam zakázané, alebo redaktori si uvedomujú, že by išlo o napomáhanie cestným pirátom, alebo, dodržiavanie rýchlosti je tam jednoducho viac menej prirodzená vec a policajti nezvyknú merať rýchlosť iba preto, aby namerali. Väčšia disciplinovanosť amerických vodičov poukazuje na to, že zákon sa tam oplatí vo všeobecnosti dodržiavať aj mocným a bohatým.                          

3. Rovnako sa mi tu páčilo to, že správne delenie toho ktorého štátu, pokiaľ viem nemá toľko stupňov ako u nás. Štáty USA nemajú kraje ale len okresy; niektoré 50, iné 100... (Ak slovo „county" je správnejšie preložiť ako „kraj", tak tam potom nie sú okresy; potom už nasledujú len mestá, resp. obce). V pohode fungujú aj bez krajov. A to ide v mnohých prípadoch o väčšie a aj o dosť bohatšie štáty než je SR. Napriek tomu si nemôžu dovoliť vyhadzovať zbytočne peniaze na umelo vytvorené kraje alebo okresy. Na Slovensku sú okresnými mestami v niektorých prípadoch aj väčšie dediny (Detva, Žárnovica, Poltár, Bánovce nad Bebravou, Snina, Tvrdošín, Sobrance, Krupina...). Prvoradé je rozdanie okresných funkcií verným a rovnejším na ktorých ak sa nezvýši, tak sa vymyslia.     

4. Jednoduchšie v štátoch je aj trestné konanie. Jedného môjho známeho prichytil policajt pri rybačke na ktorú už nemal platný rybársky lístok.Policajt spísal na mieste úradný záznam, kópiu dal previnilcovi, ktorý o týždeň bol zavolaný k súdu. Tam bol "žalobcom" uvedený policajt. Sudca po vypočutí oboch hneď vo veci rozhodol: 20 hodín verejno - prospešných prác. U nás by policajt ohlásil vec operačnému stredisku, ktoré by zabezpečilo na miesto činu výjazd s policajtom pre trestné konanie, kriminalistom a tiež s kriminalistickým technikom. Daný policajt by o veci vyhotovil úradný záznam a neskôr by vypovedal pred vyšetrovateľom ako svedok. Vyšetrovateľ by vyhotovil uznesenie o trestnom stíhaní, ktoré by v tom lepšom prípade skončil o dva mesiace s návrhom na podanie obžalaoby pre prokurátora. Ten po preštudovaní prípadu, ak by to uznal za dôvodné, podal by žalobu na súd (alebo by aj mohol trestné stíhanie účelovo zastaviť s odvolaním sa napr. na to, že vyšetrovanie nepreukázalo, že páchateľ konal v úmysle spáchať trestný čin, alebo že nebezpečnosť činu pre spoločnosť je nízka). 

5. Známkovanie zovňajšku je Američanom cudzie. Američania sú vo všeobecnosti k sebe o dosť tolerantnejší ako my a majú menej predsudkov. Dôkazom toho je aj ich posledná voľba prezidenta, čo je možno takmer porovnateľné s tým, akokeby sme si my zvolili za prezidenta síce občana SR, ale človeka maďarskej národnosti.  (O "predsudkoch" Američanov k cudzincom na školách odporúčam  články na blog.sme.sk od Miroslava Danihela).

6. Veľa ľudí sa diví, ako málo vedia Američania o iných krajinách. Nezáujem o iné krajiny do istej miery pramení aj z veľkosti ich krajiny. Musím sa priznať, že ja by som ešte pred pár rokmi tiež nevedel vymenovať z hlavy viac ako šesť sedem štátov USA. Prístup k vyučovaniu sa od nášho značne líši tým, že úlohou školy je rozvíjať prirodzené schopnosti dieťaťa, dôraz je kladený na analytické riešenie problémov namiesto pumpovania čírych informácií, ku ktorým nemá doposiaľ žiadny vzťah a preto nejaví o nich záujem. U nás to došlo tak ďaleko, že moja skoro osem ročná dcéra závidí svojmu bratovi ak tento ochorie, lebo nemusí ísť do školy. Radšej by ležala doma s teplotami. A to išla do 1. triedy spočiatku s nadšením, nemohla sa školy dočkať. Nedbala na to, keď jej starší brat školu vykresľoval v čiernych farbách.

7. Američania nezvyknú oslavovať meniny, čo mi je osobne dosť sympatické, lebo to považujem za hlúpy zvyk, neopodstatnenú oslavu. Rovnako za zlozvyk, ktorý je však u nás normálny, považujem opisovanie v školách. Američania to považujú za neférovosť voči tomu, čo sa poctivo pripravuje. Je to čosi ako krádež. U nás ak by niekto odmietol dať spolužiakovi opísať, označili by ho za egoistu, nebavili by sa s ním, len aby ho donútili konať tak ako väčšina si myslí že je správne. 

8. Vie si niekto predstaviť, že by si Slováci zvolili za prezidenta občana SR maďarskej národnosti alebo Češi občana ČR ale nemeckej národnosti? Ja nie. Aj keby bol tento charakterom čistejší než ľalia. Američania nemali problém zvoliť si za prezidenta černocha. Tiež vôbec nemali problém s tým, že finále nedávneho olympijského hokejového turnaja v Kanade medzi domácim mužstvom a USA rozhodoval Kanaďan. Tam je dôvera a zmysel pre objektívnosť, ďalej nekradnúť aj keď je isté že nikto na to nepríde a pod. vo všeobecnosti samozrejmosťou; u nás je samozrejmosťou niečo úplne iné.   

9. Percentuálne sa možno viac Američanov ako "nábožných" Slovákov zaujíma vážne o základné otázky ľudského bytia. U nás je väčšina veriacich veriacimi len zo zvyku, strachu alebo z vypočítavosti. (V tejto súvislosti by som chcel ako zaujímavosť spomenúť, že v Amerike údajne majú veriaci oveľa väčšiu úctu k slovu "Ježiš" ako u nás, kde sa toto slovo používa skoro ako "handra", napr. pri sebamenších prejavoch údivu, a to už medzi deťmi, alebo ak je potrebné vyplniť nejakú bezduchú konverzáciu a pod). Je skutočne mnoho Američanov, pre ktorých sú modlou peniaze, ktorí podľahli konzumnému spôsobu života. Ale podobné je to i u nás. Nemali by sme sa vyhovárať, že tomu sú na vine Američania, ako dosť často počuť. Zvolenie "konzumizmu" bola naša slobodá voľba len čo sme sa postupne začali dostávať z "chudoby". Pod tlakom "konzumizmu", v mnohých Američanoch môže o to silnejšie vyrásť niečo skutočne hodnotné.  

Nie som obhajca ani obdivovateľ USA, len odmietam vidieť Američanov výlučne v čiernych farbách.

Súvisiaci článok: "Nadávať na USA je "in" z BLOG.SME.SK: http://burkert.blog.sme.sk/c/213088/Nadavat-na-USA-je-in.html